Ako chlapec spoznal rodinu

Autor: Zdravko Boškovič | 12.6.2013 o 11:18 | (upravené 12.6.2013 o 11:28) Karma článku: 12,09 | Prečítané:  589x

Neviem, či je to príbeh so šťastným koncom, či to vôbec koniec bol. Každopádne si chlapec splnil svoj sen a svoju túžbu po pravde, ktorú v sebe po celý život mal a nikdy ho neopustí. Jeho nezlomná vôľa ho priviedla až do cieľa. Odhodlával sa však dlho. Dlhé roky nevedel, či vôbec pravdu spoznať chce. Pravda je však najvyšším morálnym atribútom, ktorým by mal oplývať každý človek, to by sa na svete žilo krajšie. Pravdu spoznal. Pravda je niekedy príjemná, niekedy šokujúca a niekedy proste neviete, čo si o nej máte myslieť. A to bol práve jeho prípad.

Všetko to začalo v roku 1989, kedy sa chlapec narodil. Otec bosniansky Srb a matka Slovenka. Dlho to však nevydržalo a neprekonateľné rozdiely prerušili toto puto. Otec sa o chlapca nezaujímal, po rozvode videl otca 5 – 6 krát. Chlapec vedel srbský jazyk, zvyky, tradície, krajinu však nenavštevoval, preto táto snaha ochladla až skoro na minimum. Pridala k tomu aj chlapcova nenávisť voči otcovi, ktorí si matku nikdy nevážil. V srdci však Srbsko, nádherná krajina s úžasnými ľuďmi, chlapcovi ostalo. Svojich starých rodičov, Srbov, ako aj ostatných členov rodiny nikdy nevidel. Chtiac- nechtiac v chlapcovi v srdci aj v duši narastala túžba po poznaní pravdy, po kontakte so svojou rodinou, ktorá ho kedysi tak ovplyvnila.

Po dlhých rokoch života na Slovensku v chlapcovi naplno vzbĺkla túžba po pravde a takisto vzplanula jeho láska k Balkánu ako najkrajšieho kúska našej planéty. Začal cestovať. Odhodlával sa k tomu kontaktu, po ktorom roky túžil. Raz to bolo Srbsko, raz to bola Čierna Hora, raz Kosovo či Chorvátsko a potom zase Bosna a Hercegovina. Ale tomu mestu sa vyhýbal. Raz však hrniec vykypel. Počas svojej cesty po východnej Bosne a Hercegovine sa ocitol v meste Foča. Bolo to to mesto, ktoré obchádzal. Je to malé mestečko na úpätí nádherných hôr, cez ktoré preteká úžasne sfarbená rieka Drina. Chlapec prešiel toto mestečko od začiatku až na koniec asi 5 krát, keď zrazu zbadal na jednom z domov slovenskú vlajku. Zvedavosť mu okamžite velila, aby ten dom navštívil. Išlo o vojenské stanovište, kde sídlila slovenská jednotka. Vrelé a príjemné prijatie chlapca prekvapilo. Ponúkli mu jedlo, pitie a čo bolo najdôležitejšie – pomoc.  Nepredpokladal, že to, čo príde, bude mať taký rýchly spád. Chlapec rozpovedal milým vojakom svoj príbeh. Oni okamžite privolali svoj kontakt pre túto oblasť. Srba, ktorý poznal snáď každú živú dušu v tomto kraji. Po príchode a zvítaní chlapec ešte raz rozpovedal svoj príbeh. Po dvoch telefonátoch mal pre chlapca prvé výsledky. Objavil jeho vzdialenú rodinu so zhodným priezviskom. Išlo o staršiu ženu pracujúcu na miestnom úrade. Neverila vlastným očiam, že chlapca vidí. Okamžite nadiktovala príslušnú adresu a povedala  „ Ovde živi tvoja baka i deda.“. Na papieriku bola adresa domu, ktorý sídlil v neďalekej dedinke Brod. Ochota vojakov bola naozaj veľká, ponúkli chlapcovi dokonca odvoz do dediny a naspäť. Vtedy ich bral ako morálnu podporu, lebo nikoho iného nemal. Podržali ho psychicky, čo mu pridalo na sebavedomí. Po krátkej ceste nádhernou prírodou auto dorazilo na miesto.

Chlapec vystúpil a hneď za ním jeho morálna podpora. Skontroloval ešte raz, či je na správnej adrese. Videl pred sebou starý, neopravený, polorozpadnutý dom so štyrmi oknami. Trochu sa zdesil, lebo na takéto podmienky nebol úplne zvyknutý. Vošli do dvora, kde sa stretli s peknou mladou Srbkou, ktorá plná entuziazmu chcela z chlapca vytiahnuť, čo tu robí s "vojenskou eskortou". Keď jej vyrozprával príbeh, meno starej ženy hneď spoznala. Išla po ňu. Vtedy to v chlapcovi vrelo, nervy mu pracovali a nevedel, čo má povedať ako prvé. Predsa tú ženu nevidel celý život a je to jeho blízka rodina. A vyšla jeho babka. Stará a bohužiaľ trochu senilná žena, ktorá zle počula. Rozprával jej svoj príbeh a nedokázala uveriť svojim ušiam. Vlastného syna nevidela 25 rokov, preto neverila, že vôbec niekedy uvidí svojho vnuka. Na jeho otázku, ,či je tu aj jeho dedo, odpovedala: „On je sada na poslu.“ Po celý čas nedokázala uveriť, kto je ten chlapec. Samozrejme, slivovica tiekla potokom. Nechcel to však prehnať, musí mať triezvu hlavu. Zatiaľ sa ľudia zo susedstva zbehli priamo k nim. Bolo to príjemné posedenie a rozhovor, možno to bolo tou slivovicou. Netrvalo to dlho a chlapec musel opustiť mesto, nešiel mu žiadnu spoj do Sarajeva, kde mal všetky svoje veci. Rozlúčili sa a odišli. Trvalo to príliš krátko a nikomu z prítomných nedošlo, aké to bolo dôležité a prelomové.

Chlapec nad tým rozmýšľa doteraz. Na jednej strane je sklamaný, lebo jeho babka bola príliš stará a veľa vecí si neuvedomovala. Bolo vidno jej sklamanie zo syna, ktorý sa nepostaral o svojho vnuka, ktorý musel prísť za ňou sám. Bolo v nej badať aj radosť zo zážitku, ktorý v živote nezažila. Jeho duša však pookriala, lebo opäť si niečo zaumienil a aj to splnil. Toto stretnutie vnieslo do jeho duše svetlo poznania a pravdy. Vie kto je, odkiaľ pochádza polovica jeho srdca. Bol to zážitok, ktorý sa prihodí raz za celý život a je šťastný, že objavil pravdu. Lebo aj tento príbeh je pravdivý.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?