Srebrenica: O tomto sa nepísalo...

Autor: Zdravko Boškovič | 20.6.2013 o 14:20 | (upravené 20.6.2013 o 15:07) Karma článku: 9,75 | Prečítané:  3891x

O Srebrenici sa toho už popísalo naozaj mnoho. Stala sa akýmsi mýtom, ktorý stvorili západné média. Klamlivo informovali a naďalej informujú verejnosť, že  krvilační Srbi prepadli Srebrenicu a následne spáchali genocídu na moslimskom obyvateľstve . Západné média sa predbiehali, kto vymyslí väčšiu senzáciu a počet mŕtvych Moslimov sa každodenne líšil. Na začiatku to bolo 5000, potom 6000, niektorí tvrdili, že dokonca 7000. To však nebol koniec. Konečná verzia všetkým nezainteresovaným doslova vybil dych. Nápis na cintoríne v dedine Potočari neďaleko Srebrenice hlása, že v Srebrenici bolo zabitých vyše 8000 nevinných moslimských civilistov. Medzi nimi aj deti a ženy. Mnohí zainteresovaní ľudia však nemienia o pravde mlčať, ich názory sa však do západných médií z nejakého dôvodu nedostali. Dôkazy a svedectvá, z ktorých som niekoľko získal osobne, však odhaľujú pravdivú skutočnosť srebrenického konfliktu.

 

Ako to všetko začalo

Násilnosti sa začali už koncom roku 1991, kedy boli projuhoslovansky orientovaní Moslimovia v okolí mesta Bihać napadnutí moslimskými paravojenskými jednotkami. Niektorí boli zabití, ostatní boli vyhnaní zo svojich domovov. 6. apríla 1992 bola po referende vyhlásená nezávislosť Bosny a Hercegoviny. To, že to v tomto štáte nebudú mať Srbi jednoduché, nasvedčovala minulosť nového prezidenta Aliju Izetbegovića. Ten bol za svoju protištátnu činnosť v minulosti väznený. Vydal islamskú deklaráciu, v ktorej uvádzal, že chce z Bosny a Hercegoviny urobiť moslimský štát. Jeho myšlienky ovplyvnili väčšinu moslimského obyvateľstva. Po vyhlásení nezávislosti sa začali diať veci....

Začiatok vojny v okolí Srebrenice

Keďže vojna bola nezmyselná, krvavá a prebiehala na mnohých miestach, zameriam sa v tomto blogu na začiatok a vyvrcholenie konfliktu v Srebrenici a jej okolí, ktorý bol v médiách označený ako „najväčší masaker v Európe po 2. svetovej vojne." Bolo to naozaj tak, ako to predkladali západné média?

 

Bosna1991mensie.GIF

 

 

Vidíme, že v okolí Srebrenice boli dediny prevažne obývané moslimskými obyvateľmi. Len v niečo vyše 150 dedinách alebo osadách mali väčšinu obyvatelia srbskej národnosti. Práve tieto dediny, ktoré boli de facto obkľúčené moslimskými dedinami, sa stali cieľom moslimských spoluobyvateľov, ktorým Srbi predtým neublížili, nažívali si s nimi v mieri, ale po vyhlásení nezávislosti už však boli Srbi v tejto oblasti nevítaní.

 

Bosna1991Bosnjacimensie.GIF

 

 

Ale čo sa začalo diať potom bolo nevídané...

Mnoho srbských obyvateľov menších, ale aj väčších dedín v okolí Srebrenice zhodne tvrdilo, že s moslimami nemali problémy, dokonca si navzájom pomáhali, chodili spolu do škôl, do práce a pozývali sa na rôzne pohostenia. Na začiatku roku 1992 sa však všetko zmenilo...

 

Miloje P. z dediny Oparći

„My obyvatelia dediny Oparći sme museli opustiť dedinu 12.05.1992. Neskôr dňa 01.06.1992 sme sa vrátili pre svoje veci, aby sme sa mohli nadobro odsťahovať do dedín Bradevina, Vranješeviće a Sikiriće. Po príchode sme našli 8 ľudí  zabitých v Oparći. Za tento útok bol podľa rozprávania niektorých preživších zodpovedný veliteľ Akif Ustić v spolupráci so známym islamským extrémistom Velkazom Husićom. Vyzabíjali celú rodinu Petrovićovcov a Ilićovcov. 06.06.1992 sme dostali správu, nech si prídeme do Oparci pre mŕtvych. Keď sme prišli do dediny, spustili na nás paľbu, preto sme museli znova utiecť. Ten pohľad bol otrasný. Všetkých 22 domov a ostatných objektov horelo, bez výnimky."

Aleksija Ž. z dediny Rupovo Brdo

Rupovo Brdo bolo vypálené 10.06.1992 moslimskými jednotkami Bećira Mekanića s počtom 250 bojovníkov z dediny Stedra. Druhá jednotka( 200 Moslimov ) prišla z dediny Žedanjsko pod vedením Zulfa Tursunovića. Tretia skupina prišla z dediny Đila v počte 200 Moslimov pod vedením Ibrahima Ademovića a štvrtá od dediny karaule s počtom 150 Moslimov. Útok sa začal ráno o piatej a skončil poobede o tretej. Umrelo 9 ľudí, celá dedina bola vypálená a všetko bolo zničené"

Zarja P. z dediny Ratkovići

„Dňa 16.06.1992 bola napadnutá moja dedina Ratkovići od dediny Fakovići. Napadli nás naši susedia Moslimovia, medzi nimi som spoznal Beaju Martić a Andriju Osmanović. Pri streľbe ma ľahko zranili, musel som sa dotackať k najbližšiemu lesu, kde som sa pár dní skrýval. Moslimovia vykonali strašné zločiny, dokonca mi zabili moju ženu Zoru P. Okrem nej bolo strašným spôsobom zabitých 14 ľudí z dediny. Videl som ako horí moja dedina, môj dom. Ranený som prešiel 10 km do dediny Fakovići, odtiaľ som išiel do Bajine Bašte, odkiaľ ma transportovali do mesta Užice v Srbsku a odtiaľ do Belehradu. Najviac obviňujem moslimské rodiny Pozdanović, Mediće, Podkorjence, Martiće a Osmanoviće."

Miladin V. z dediny Gniona

„Bol 6.máj a slávili sme pravoslávny sviatok ĐurĐevdan. Už ráno prišli k nám priatelia z dediny Čumovići a povedali nám, že po ceste z diaľky videli nejakú väčšiu skupinu chlapov, ktorú nepoznali. Už pár dní sme  pozorovali, že je s Moslimami niečo v neporiadku, často neboli doma. A v ten deň žiadny s Moslimov v našej dedinke nebol u seba a nevedeli sme, čo sa deje. O pol šiestej poobede nás napadli moslimské jednotky. Na začiatku si zobral megafón veliteľ Naser Orić a povedal: „Gniončani, do 15 minút sa zhromaždite pri dome Pere Šimića". Povedal to dvakrát. Všetci vyšli z domov a rýchlo začali utekať do lesov okolo dediny. Orić nepočkal ani 2 minúty a jeho jednotky na nás spustili paľbu. Okamžite zapálili 5 alebo 6 našich domov, v jednom z nich uhorel môj kamarát ,ktorý bol starší a nevedel sa dobre pohybovať. Druhý človek, ktorý umrel, bol takisto môj kamarát. Zabili ho pri úteku do lesa. Utiekli sme do Zalazje. Dopočuli sme sa , že bola vypálená celá dedina."

 

Obren P. z dediny Crkvina

„Moja dedina Crkvina bola čisto srbská a bola obkolesená čisto moslimskými dedinami. Pred vojnou sme s nimi nemali ani najmenšie problémy. 15.05.1992, presne keď som nebol v dedine, napadli našu dedinu a vyzabíjali rodinu Pavlović. Keď som sa vrátil, dedina bola vypálená, preto som musel odísť k rodine do dediny Ratkovići. 21.06.1992 moslimské jednotky napadli aj dedinu Ratkovići. Zobudil som sa na krik môjho vnuka: „Bežme dedo, dedina je hotová, už aj môj dom horí." Pri tomto útoku zomrelo 6 ľudí a piati boli zranení. Bežal som smerom do lesa, odkiaľ som videl, ako naša dedina horí. Spoznal som po okolí známeho Hajrudina Osmanović a tiež Mehmeta Kadića, ktorí boli za to zodpovední."

Milorad M. z dediny Brežani

„30.07.1992 zaútočili moslimské jednotky na našu dedinu Brežani a zabili 19 ľudí srbskej národnosti. Najbližšia srbská dedina bola vzdialená 15 km, preto týždeň pred útokom sme ženy a starcov (35 osôb) odniesli do Fakovići. V dedine zostali len zdraví muži, ktorí boli schopní bojovať. 30. Júla ookolo piatej nás napadli z dediny Osmaće  a mali najmenej 1000 bojovníkov. Po pár hodinách boja zaujali naše priekopy, domy a iné objekty, ktoré okamžite zapálili. Dochádzala nám munícia. Museli sme ustúpiť a rozdelili sme sa. Jedna skupina išla do Fakovića a druhá do Podravanje. Moslimovia nám boli v pätách, aj keď sme vbehli do lesa. Pri jednom potoku sme sa skrývali 10 hodín, pretože po okolí. Pri tomto útoku Moslimov zomrelo najmenej 20 ľudí, všetci boli moji priatelia alebo známi. Rodinu Lazić upálili v ich vlastnom dome, kde umreli v strašných mukách. Moslimovia po nás kričali, aby sme s pozerali, ako krásne horia naše domy. Medzi nimi som spoznal Husa Halinovića, Afika Jatića a Hakiju Meholjića."

Miladin G. z dediny Zagoni

„Ja som sa narodil a žil som v dedinke Zagoni blízko mesta Bratunac. Už v roku 1990 sa začali zoskupovať moslimskí mladíci a vyvádzali rôzne veci srbským spoluobčanom. Na konci roku 1991 sa na nás spustila streľba smerom zo susednej moslimskej dediny, ale nikto nebol mŕtvi ani zranení. Vtedy začala atmosféra hustnúť. Dňa 05.07.1992 začali okolo tretej hodiny poobede padať na našu dedinku granáty. Trvalo to asi 10 minút. Začala aj streľba zo všetkých strán. So synom sme vybehli pred dom a našli sme moju vnučku mŕtvu. Takisto sme našli mŕtvych susedov. Len z mojej rodiny boli zabití 4 ľudia. Okrem nich bola vyzabíjaná celá rodina Dimitrić a traja moji spoluobčania, ktorých mená si nepamätám, umreli po prevoze do nemocnice."

Velislav V. z dediny Radoševića

„Dňa 08.06.1992 okolo piatej nás napadli Moslimovia z okolitých dedín. Prvý útok sme ustáli, ale umrelo pri ňom 6 chlapov a 12 bolo zranených. Druhýkrát nás napadli 12.07.1992 moslimskí fundamentalisti, ktorí nám zabili 3 chlapov a 1 žena umrela pri výbuchu granátu. Pri útoku sa podarilo dvoma autami opustiť dedinu približne 10 ľudom a 12 ľudí moslimovia zajali a putovali do známeho táboru neďaleko Bratunaca. My sme sa s ďalšími piatimi chlapmi skrývali v podkroví jedného domu ďalej od miesta, kde stáli moslimskí vojaci. Videli sme dobre, ako pália domy, rabujú a ničia domy. Medzi útočníkmi som spoznal Zulfa Tursunovića, Hakiju Meholjića, Amira Mehmedovića a Senahida, priezvisko si nepamätám, ale viem, že je to vojak z Bratunaca. Vysoký a tenký. Ostatných som nepoznal, ale všetci sa zoskupili pred Naserom Orićom, ktorí túto skupinu viedol. O tejto skupine išli strašné chýry, ako vyhladzujú okolité dediny a strašným spôsobom mučia a zabíjajú ľudí. Z nás šiestich, ktorí sme prežili vďaka tomu podkroviu, traja skončili na psychiatrickej klinike kvôli nervovému zrúteniu."

 

A toto je len malá časť zo svedectiev ľudí, ktorí kvôli srbskému pôvodu museli opustiť toto územie. Keď som sedel v krčme v dedinke Brežani neďaleko Srebrenice, pustil som sa do reči so starou ženou, ktorá mala hlavu v smútku. Ešte po tých rokoch sa z toho nevie spamätať. Moslimovia jej zabili postupne muža, dvoch synov a dvoch vnukov. Nemá nikoho. A takýchto rozhovorov som mal viac.

Jednoznačne sa dokázalo, že Moslimovia toto územie etnicky vyčisťujú. Vedeli to dokonca aj zástupcovia medzinárodných organizácií v Bosne. Teda tí, ktorí naozaj chodili do terénu. Šírili sa otrasne správy, z územia muselo narýchlo odísť mnoho utečencov. Práve spisujem konkrétny zoznam s presnými menami obetí podľa dedín, ktoré padli po útoku moslimských jednotiek. Podľa úradov, ktoré disponujú overenými dokladmi (úmrtné listy, fotografie, skúmania masových hrobov atď), iba za rok 1992 umrelo vyše 560 Srbov v okolí miest Srebrenica, Bratunac a Zvornik. Drvivá väčšina boli civilisti, ktorí sa bránili iba zbraňami, ktoré si narýchlo zohnali (lovecké pušky atď).

Dohody, ktoré nemali žiadnu hodnotu

Všetky tieto útoky začali v máji 1992, keďže dovtedy na území operovala JNA. 19. mája 1992 musela Juhoslávia stiahnuť svoju armádu z územia Bosny a ľudia v oblasti Srebrenice, Bratunaca a Zvornika boli odkázaní sami na seba. Neverili, že bývalí priatelia, s ktorými zdieľali každodenné činnosti, sa môžu takýmto spôsobom zachovať, pozabíjať ich a vyhnať z územia. Až 1. novembra 1992 sa sformovala na tomto území tzv. Drinský zbor, ktorý sa pridružil k vojsku Republiky Srbskej. Moslimské vojská v oblasti boli však po roku rabovania a zbrojenia na tom lepšie po technickej stránke a aj počet ich vojakov dosť výrazne prevyšoval počet vojakov v Drinskom zbore. Nahnevaných Srbov, ktorí chceli brániť svoje územia však pribúdalo a vo veľkom vstupovali do armády. Na začiatku roku 1993 bolo už vojsko Republiky Srbskej silné a začali porážať Moslimov na tomto fronte. Alija Izetbegović na popud zbabelca Nasera Orića zasadol s veliteľmi UNPROFOR a tvrdil, že sa bojí, že Srbi začnú zabíjať ich civilistov.

16. apríla bola Srebrenica Bezpečnostnou radou OSN podľa Rezolúcie 819 vyhlásená za „bezpečnú zónu". Do úvodzoviek som to dal preto, lebo ako sa neskôr ukázalo, bezpečná zóna to nikdy nebola.

8. Mája 1993 predstavitelia Armády BiH veľmi ochotne pristúpili k dohode, ktorú navrhol srbský generál Ratko Mladić, aby boli Moslimovia odzbrojení. Pôvodný návrh odmietli, preto Mladić akceptoval aj druhý návrh, ktorý počítal s tým, že Moslimovia odovzdajú všetky svoje zbrane vojakom z UNPROFOR. Túto dohodu uzavrel Mladić s moslimským veliteľom Seferom Halilovćom. Ako sa ukázalo, takisto táto dohoda bola pre moslimov iba smiešny akt, ktorí nerešpektovali. Ale čo bolo ešte zarážajúcejšie, vojská UNPROFOR, ktoré mali udržať mier na území proti tomu nič neurobili.

„Pán života a smrti"

Do srbských dedín, z ktorých boli počas roku 1992 vyhnaní obyvatelia srbskej národnosti, sa začali títo ľudia vracať naspäť. Srebrenica a jej okolie bola „bezpečná zóna", Halilović a jeho armáda podpísala dohodu s Mladićom, Srbi sa cítili ako tak bezpečne. Preto sa vracali naspäť a snažili sa  priviesť tieto dediny k životu. Osud týchto ľudí však opäť zmenil veliteľ moslimskej armády na území Srebrenice Naser Orić, ktorí bol veľkým obľúbencom samotného prezidenta Aliju Izetbegovića. Ako to však bolo s Naserom Orićom? A kto to vlastne bol?

Naser Orić sa narodil 3. marca 1967 v dedine Potočari neďaleko Srebrenice v Bosne a Hercegovine. Počas vojny v Bosne a Hercegovine sa vypracoval na veliteľa vojska v okolí Srebrenice. Jeho prezývka bola príznačná - „Pán života a smrti". A podľa toho to aj vyzeralo. Tento človek si nezaslúži dlhú biografiu, preto prejdem rovno na jeho, ako to sám nazval, Naser Orić - Najveći hitovi ( Najväčšie hity)

  • Napadnutie a spustošenie dedín GnionaBljećeva. Dedina Bljećeva bola celá vypálená.
  • Prepadnutie dedín RatkovićiBrezani. Orićovou armádou bolo zabitých 30 ľudí, pričom niektoré obete sa našli bez hlavy a niektoré dokonca boli zaživa priviazané nad ohňom a zaživa upálené.
  • V dedine Oparći bolo zabitých 6 ľudí a bolo vypálených 22 srbských domov.
  • V dedinách Krnjići a Orićevi bolo zabitých 16 ľudí, niektorí boli nájdení s vidlami v tele. Najhoršie dopadla dedina Zalazje, kde bolo brutálne zabitých až 39 civislistov.
  • Nastali „krvavé Vianoce". Fakovići - 19 mŕtvych, Boljevići - 8 mŕtvych, Bjelovaci - 29 mŕtvych, Sikirići - 21 mŕtvych a v Glogove - 19 mŕtvych. Potom nasledovala najväčšia hrôza. Po páde týchto dedín viedol Orić svoje 3000 vojsko na dedinu Kravice. Všetci civilisti boli brutálnym spôsobom mučení a zabití.
  • Dediny Cosići, Kostolomci, Kusići ako aj Skelani - 48 mŕtvych

 

Proti Orićovi svedčilo mnoho svedkov. Jeden z jeho bývalých spolupracovníkov spomínal, ako Orić vlastnoručne zabil jedného zo sudcov zo Srebrenice tak, že mu bajonet zapichol najprv do jedného a potom do druhého oka. Sudca nevydal ani hlások, čo Orićovi, podľa jeho slov, nahnalo prvýkrát v živote strach. Preto sudcu radšej podrezal. Orić so svojim vojskom sa po nájazdoch na srbské dediny skrýval v bezpečnej zóne v Srebrenici.

Výsledok útokov vojska Nasera Orića na srbské dediny bol nasledovný:

  • 100 srbských dedín zničených a vypálených
  • Zabitých približne 1000 civilistov a 2500 až 3500 zranených
  • 5400 rodín prišlo o pozemky a domy
  • 12 500 civilistov muselo opustiť domovy a túto oblasť autiecť

 

Orić bol nakoniec obžalovaný, za tieto nechutnosti dostal však iba 2 roky a nakoniec ho oslobodili úplne. Ale späť k situácií v Srebrenici. Tieto jeho výpady a vraždenie trvali od mája roku 1993 do začiatku roku 1995. Srbi na čele s Ratkom Mladićom musel podniknúť odvetné kroky proti vojsku Nasera Orića v okolí Srebrenice, do júla 1995 však ešte do Srebrenice nevstúpili. Práve tam sa ukrýval tento veliteľ, ktorý dokonca terorizoval vlastné moslimské obyvateľstvo, kradol prostriedky humanitárnej pomoci, ktorú potom predával obyvateľom Srebrenice za oveľa vyššie sumy. Podľa vtedajšieho starostu Srebrenice mesto ovládala mafia na čele s Orićom.

A potom?

Každý človek s čo i len trošku vycibreným vnímaním musí z týchto okolností hneď vydedukovať, že nešlo o genocídu. Vojská Republiky Srbskej potrebovali zastaviť vyčíňanie Nasera Orića a jeho hordu hrdlorezov. VRS vstúpilo do mesta  prišlo k tvrdým bojom. Zomrelo veľa ľudí. Ale aké sú fakty údajneho masakra srbských vojakov voči moslimskému obyvateľstvu Srebrenice? Poďme sa na to pozrieť.

Západná propaganda stanovila počet mŕtvych moslimov pri masakri na 8372 aj so zoznamom mien mŕtvych. Prvým faktom je, že ľudia na tomto zozname bol označení ako „nezvestní". Média však toto slovo hneď od začiatku nahradila slovom „mŕtvi." Aj po dlhých rokoch však bolo nájdených a pochovaných „iba"  3749 ľudí v mezarje ( moslimský cintorín) v Potočari a okolitých cintorínoch. Ako s ukáže, nešlo iba o moslimov, ale aj predtým zabitých Srbov z okolitých deín. Táto nezrovnalosť nedáva spávať ani samotným Moslimským predstaviteľom v BiH. Mirsad Tokač, predseda výskumného ústavu v Sarajeve zistil, že minimálne 500 ľudí zo zoznamu mŕtvych zo Srebrenice stále žije alebo zomreli oveľa skôr. Riaditeľ Ústavu obetí Srebrenice Mersed Smajlović a Riaditeľ Centra utečencov v Sarajeve Amor Mašovič objavili, že od 50 - 100 ľudí, ktorí sú pochovaní v Potočari, zomreli už v roku 1992 v bojoch. Neboli mučení ani popravení. Ďalších 70 ľudí boli prinesení z iných miest a teda nezomreli v Srebrenici. Títo experti tvrdia, že majú jasné indície, že väčší počet (zatiaľ nevedia povedať presne) pochovaných je srbskej národnosti.

Vyšetrovatelia  Hágskeho tribunálu však doteraz exhumovali „iba" 1923 mŕtvych tieľ, ktoré súvisia s konfliktom v Srebrenici s tým, že počet mŕtvych má byť nakoniec okolo 3568. Čo ale média neprezentovali bol fakt, že vyšetrovatelia našli v hroboch 442 tiel s obväzmi a rôznym nemocničným náčiním, 505 ľudí (mnohí v uniformách) mali strelné poranenia svedčiace o tom, že boli zranení a zabití v boji, 627 tiel zabitými granátmi, mínami atď a pri 1583 sa nedá identifikovať o akú národnosť ide, pretože ostali iba niekoľko kostí. U 92,4 % z tejto poslednej kategórie nevedeli vyšetrovatelia Tribunálu zistiť spôsob smrti týchto ľudí. Podľa Karla Bildta, vysokého predstaviteľa OSN v Bosne) bolo veľa pochovaných v Srebrenici aj z bitky, ktorá sa odohrala pri ústupe vojska Envera Hadžihasanovića  zo Srebrenice do Tuzly. Tu zomrelo na oboch stranách medzi 3000 a 4000 vojakov a policajtov. Podľa Bildta  bolo mnoho z týchto, ktorí padli v boji, pochovaní práve pri Srebrenici a boli spájaní z touto „genocídou".

Existuje nespočetne veľa svedectiev, ktoré jednoznačne dokazujú, že Srebrenica a jej prezentácia ako najväčšieho masakru od 2. Svetovej vojny je fraška a propaganda. Švajčiarsky poslanec Donatelo Podi potvrdil, že najväčšie obete  boli Srbi. Dokázal, že v okolí Srebrenice zomrelo až 3280 Srbov, z toho až 70 % boli civilisti. Odsúdil hnusnú propagandu západných veľmocí. Edward Hermann , známy americký novinár a analytik, napísal, že až 150 srbských dedín bolo zničených a 2383 srbských civilistov bolo zabitých. Konflikt v Srebrenici v roku 1995 nepovažuje za genocídu, zomrelo 500 až 1000 moslimov, teda dvakrát menej ako Srbov. V hroboch sa našlo len niečo cez 2500 ľudí a podľa neho väčšina zomrela v bojoch alebo mimo Srebrenice. VRS zachránila v roku 1993 až 20 000 srbských civilistov. O tomto sa však nič nepísalo.

Tých dôkazov je však oveľa viac, do blogu sa však všetky nezmestia. Existujú nepriestrelné dôkazy, ktoré potvrdzujú srbskú nevinu v tomto konflikte. Sami posúďte, či je toto všetko vymyslené alebo sa to predsa len mohlo takto stať. Ľudia však majú tendenciu uveriť všetkému, čo uvidia v novinách a neskúmajú, ako to môže byť v skutočnosti. Dokonca aj mnoho Moslimov sa hanbia za vtedajšiu vládu a počínanie BiH a snažia sa napraviť túto situáciu. Napriek tomu, že je evidentné, ako tento konflikt prebiehal, v médiach sa nedočítate nič iné ako to, že v Srebrenici bolo popravených vyše 8000 moslimských civilistov. Ja dúfam, že si ľudia dajú dole klapky  z očí a pokúsia sa pozrieť  na tento problém racionálne. Verím, že v jeden pekný deň pravda zvíťazí.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?